Preteky sa nevyhrávajú vo vracákoch

Tridsať rokov patrí k špičke slovenskej i českej rely scény. Býva v Prešove a na jeho prejazd sa stále tešia tisíce divákov pri tratiach rýchlostných skúšok.

Na štart prevej rely sa postavil Igor Drotár v Michalovciach v roku 1973. Spolujazdca mu robil, samozrejme, Vlado Bánoci. Odvtedy už spolu získali mnoho titulov, v roku 1984 boli ako jediná slovenská posádka oficiálnymi reprezentantmi Československa. Igor vystriedal mnoho značiek áut od Lady MTX cez Opel Kadett, BMW M3, Ford Escort Cosworth, Lanciu Delta Integrale, Toyotu Celicu GT4, Mitsubishi Lancer, Octaviu Kit Car až po Octaviu WRC a Fabiu WRC.

Ako sa pre vás bude líšiť sezóna 2010 od 2009?

Reklamní partneri ostávajú rovnakí a chcel by som sa im poďakovať za priazeň a dôveru. Nové bude auto, Škoda Fabia WRC s ktorou sme sa už zoznámili na pražskom relyšprinte a slidových ováloch. Zmenený bude aj dizajn auta, bude modernejší a krajší. Po prvých kilometroch ma auto milo prekvapilo. Je úplne iné ako Octavia. Je kompaktnejšie, obratnejšie, pocitovo má účinnejšie brzdy. Pružnejší je motor, dá sa vytáčať do vyšších otáčok. Krútiaci moment je rozložený v širšom pásme otáčok. Je to jednoducho modernejšie auto, má výrobné číslo 6 a v roku 2003 s ním štartoval Gardemeister.

Máte nejaký recept ako sa dostávate s novým autom k hraniciam jeho možností?

Mám na to vlastný postup. Musím sa s autom spriateliť. Nikdy sa k nemu nesprávam ako ku kope železa. To nie. Posadím sa, dotýkam sa ho, jednoducho nadviažem kontakt. Meditujem o ňom a verím, že reaguje na moje myšlienky. Viem, že zozačiatku na neho budem menej tvrdý, ale čím ďalej to bude tvrdšie, ale auto mi to prepáči. Ja s ním normálne komunikujem. Potom sa zveziem a idem to, čo cítim. Snažím sa mu nijako mimoriadne neubližovať a ani sebe. Nejdem „cez rysku“ a viem, že všetko môžem ustáť. Aj tu čas a kilometre zohrajú úlohu a príde doba, keď sa skamarátime. Zrazu je to všetko OK a robíme si vzájomne radosť. Ja hovorím, že niet na svete zlého auta, auto nie je ani pomstychtivé, ani niet auta, ktoré by ti chcelo robiť zle. Ide o to, ako sa k nemu správaš ty. Doteraz som nemal taký stav, že by mi auto vyložene nesadlo. Je pravda, že niektoré autá sadnú do ruky okamžite a s niektorými sa musíš dlhšie zbližovať, ale ten záverečný efekt, že ti to auto vyhovuje, sa vždy dostaví.

Mení súťažné auto jazdné vlastnosti podľa podmienok na trati?

Každé auto je také, aké si ho urobíš. No ani ty nemôžeš byť jednoúčelový jazdec, ktorý jazdí stále to isté. Musíš sa prispôsobiť autu a podmienkam a auto sa prispôsobí aj tebe. Ale musíš na ňom aj niečo urobiť. Na mokru zmäkčiť, aby bolo vláčnejšie, aby si ho viac cítil. Každé auto, ak je dobre nastavené, je dobre ovládateľné či na suchu alebo mokru. A dá sa s ním ísť rovnako razantne a rýchlo, i keď nehovorím, že dosahuješ tie isté rýchlosti. Ale nastavením a výmenou pneumatík ideš s tým istým pocitom.

Ako je to s rozložením síl na celú sezónu.

Keď jazdíš občas, ideš s obrovskou motiváciou a nadšením. Nevieš sa dočkať. Keď jazdíš často, ako teraz, chvalabohu, ja, nemôžeš poľaviť. Musíš sa stále koncentrovať. Ja sa snažím na maximum. Ale nie vždy to vyjde. Niekedy zohrá úlohu únava, ktorá príde v polovičke sezóny. Potom výkonnosť môže klesať. A vtedy musím zapracovať na psychike a psychickej odolnosti. Všetko sa odohráva v hlave. Aj únava aj vytrvalosť.

Čo si najviac vážiš na spolujazdcovi Vladovi?

Že sa nemýli, je zodpovedný a robí všetko tak, ako to vyhovuje mne. Už pri každom nádychu viem, či si je istý alebo nie. Či sa mu zachveje hlas, alebo nie. Viem, kedy si je absolútne istý a podržím a kedy nie a hoci to diktuje ako vždy, trošku zvoľním. A on vie, čo zvládnem a čo nie. Vie, kedy môžem byť a budem rýchlejší, vtedy ma treba popohnať a kedy už nie. Obdivujem jazdcov, ktorí striedajú spolujazdcov. Lebo to je aj o spoločnom bývaní na izbe, o spoločných cestách. Títo dvaja si musia rozumieť aj intelektuálne a chápať jeden druhého. Byť s ním je pre mňa relax aj po štyridsiatich rokoch priateľstva. Keď sa vraciame z pretekov, vyčerpaní, zastavíme sa na káve, uzavrieme to, čo sme prežili. A keď sa lúčime, odveziem ho domov a Vlado vystupujúc z auta mi povie: „Igor, a teraz sa mi minimálne dva dni neukazuj na oči.“ Tak si dáme jeden deň pauzu...

Aké chyby robia mladí jazdci. Čo oni nevedia a vy áno?

Našťastie sa pamätám na to, keď som bol neskúseným aj ja. A čo to pre mňa znamenalo poraziť nejakého veľkého jazdca alebo môj vzor aspoň na jednej rýchlostnej skúške. A teraz, keď ma porazia, chápem ako ich motivuje, keď môžu povedať, porazil som Drotára, hoci za normálnych okolností by ma neporazili. A nie že by som ich teraz nechával vyhrávať... Po skúsenostiach dnes viem, kde ten stratený čas hľadať. Celá situácia v rámci pretekov je akoby rozdelená do malých zásuviek, ktoré spoločne tvoria skrinku. A tí mladí jednoducho tie zásuvky preskakujú. Nevedia zvážiť, kde ten čas je a kde nie je. A im to aj rozprávam, ale niekedy trvá roky, kým povedia, aha, Drotár mal pravdu. Mladý jazdec je zručný, cíti auto, ale strašne chce a urobí tisíc hlúpostí, ktoré mu nakoniec urobia zle. Časom zistí, že, obrazne povedané, nemá pretekať vo vracákoch, kde ideš 50 alebo 55, ale treba pretekať v preťahovákoch v lese, kde ideš na vytočenú šestku a nasleduje 300 metrová rovina. A či to prejdeš 140 alebo 170 je rozdiel. Či chceš alebo nechceš. keď ideš v aute rýchlo, máš telo zaplavené adrenalínom. A je na tebe, či to vieš využiť v svoj prospech. A to platí pri všetkých športoch.

V rámci záplavy adrenalínu však nemôžeš ísť do zákruty deväťdesiat, keď sa tam dá isť iba sedemdesiat. A ešte im zdôrazňujem, že musíš vedieť prehrávať a až potom príde vyhrávanie. Som zástancom teórie, že mladí jazdci by nemali mať najmodernejšie autá. Nevravím, že by ich mali mať zlé. Musia byť v dokonalom technickom stave, ale staršie modely. Nové auto príliš zaväzuje a to pôsobí zle na psychiku. So starším autom sa môžeš lepšie sústrediť na seba. Veď ako by to bolo, auto síce mám dokonalé, ale neviem napísať rozpis, neviem kde mám pridávať plyn, neviem kde mám brzdiť?

Prečo je v majstrovstvách sveta Sebastien Loeb taký neporaziteľný?

Je síce obyčajný človek a obdarený obrovským talentom, ale môj názor je, že nie primárne talentom na šoférovanie. Bol obdarený tým, že má dobré periférne videnie, má úžasný zmysel pre priestorovú orientáciu, má obrovský zmysel pre rovnováhu, lebo tá je základom pre rýchlu jazdu, má koordinované pohyby. Športy, ktoré robil predtým, napríklad gymnastika, mu veľmi pomohli a dokázal ich aplikovať do motorizmu. Má aj športovú vôľu a je cieľavedomý. Určite sa mu niekedy nechce testovať auto, či pracovať na vývoji nejakej súčiastky, alebo na kondičke, ale robí to, lebo je zásadový a správa sa profesionálne.